|
Veselé historky a povesti sme získali z knihy "VESELÉ PUTOVANIE PO SLOVENSKU" z roku 1929.
Aj v Nemeckej Ľupči boli kedysi nemeckí baníci.
Ešte za maďarských čias mali tam svoju vlastnú hymnu :
Ani to nebude,
ani to nemôž' byť,
žeby si Ľupčania
nemali statne žiť.
Ale teraz je horšie, preto pozmenili aj svoju hymnu :
V Ľupči žijú hlučne, rázne,
všetci majú vrecká prázdne.
Keď im príde dlhy platiť,
musejú sa z Lupče stratiť. "
"Stará Piťo", známy mikulášsky cigánsky primáš, sa kedysi vyslovil: "Egy Ľupčát nem adok az egész Oraváert" (Jednej Ľupče nedám za celú Oravu). Dobre sa tam žilo, bývali tam zámožní zemani, milovníci Piťovej hudby, Zimovci a Lajo Kasanický. Keď Piťo nemal zárobku v Mikuláši, neboly zriedkavé jeho vychádzky do Ľupče. Taká vychádzka bola Piťovi veľmi výnosná a obyčajne netrvala kratšie od ôsmich, deviatich dní. Začudoval by sa "stará Piťo", keby teraz vstal a videl svoju Ľupču!
Od mlynára sviňa, z fary gazdiná, z Ľupče žena - od toho nech chráni ruka Hospodina !
Bolo to ešte za Kakaja kráľa, ked husi nosily parochne, že slávu Ľupče založili čižmári a šustri, ktorých tam bolo veľmi mnoho. Dnes, čo Baťa otvoril aj v Liptove svoje predajne (v Ružomberku už r. 1919), proti ktorým márne sa bránili ľupčianski páni majstri, pripomína túto slávu len v Liptove a v Orave známe porekadlo : "Chodíš, Sta ľupčiansky čižmár na jarmok". Či rýchlo, či s batohom na chrbte?
Teraz : "Ľupča bola okradená, doskami je ohradená."
Sú tam lumpríci.
Štrúdľu ťahajú na maštalných dverách a rádi pozerajú do skleničky.
Učenci sa lopotia s kvadratúrou kruhu, ktorú v Nem. Ľupči už dávno rozriešili.
Jeden meštan stretol sa s dvoma kosci a nahováral ich, aby mu šli lúku pokosiť.
"A kdeže máte tú lúku?" spýtal sa ho kosec.
Mešťan ukázal hore na vrch na čistinku a povedal:
"Pozrite, tamto to kvadrátne koliesko, to je ona."
Na Homôlke pri dnešnej Partizánskej Ľupči stál kedysi drevený hrad. Lesy. lúky, oráčiny a celý šíry kraj patril pod jeho správu. Pán hradu ma peknú dcéru Ľubku. Na sedemnásti narodeniny dostala Ľubka do daru čiernu mačku. Behala za ňou ako psíča. Raz si s ňou vyšla na prechádzku. Kráčala zamyslená, pohrúžená do seba. Pri potoku si sadla do tône košatej vŕby. Kdekto o nej na hrade vedel, že by sa rada vydávala.  I teraz snívala o peknom princovi, čo ju príde vyviesť zo zakliateho zámku. Snívala a čakala, no nikoho sa nedočkala a stala sa zamosúrenou, stránila sa ľudí, rada mala iba seba.
Kým Ľubka sedela pri potoku, mačka si ľahla do teplého piesku, hniezdila s av ňom, vykrúcala, celá sa ním zaprplila. Dlho sa tak vyvaľovala, a keď pribehla nazad, Ľubka zhíkla: "Ach, veď si celá pozlátená!"
Nato vzala mačku do náručia a bežala k otcovi. A otec zistil, že v mačkinej srsti sú naozaj zrnká zlatého piesku. Pán hradu zaraz najal ľudí na dobývanie zlata. Jedni z riečneho piesku vymývali zlatý prach, iní vo vrchoch kopali zlatonosnú rudu. Pán hradu chytro zbohatol. Jeho ryžovači a baníci si postavili pri riečke na rovine domy a natrvalo sa tam usadili. Keď potom pán hradu umrel, jedinou dedičkou sa stala dcéra. No hoci bola veľmi bohatá, ľudia ju obchádzali ani sa nevydala. A čím dlhšie zostávala starou dievkou, tým
bola väčší odľud. Ľudia ju nenávideli, báli sa jej, vravievali o nej: "To naše mrchavé Ľubča." A keďže je takto spomínali aj pred cudzími, prischlo ich osade meno "Ľupča", "Ľupčania".
Na veži starého ľupčianskeho kostolíka, pod vežovou chodbou je z čiernej skaly vytesaná mačka a na severozápadnej strane v podobnej skale zasa dievčenská tvár. Podoby vraj dali Ľupčanie do skaly vytesať na pamiatku udalosti, keď mačka v ľupčianskom chotári objavila zlato, ktoré im na dlhé roky zabezpečilo živobytie.
Na bezcitnú Ľubicu ľudia spomínajú aj inak. Za jej života vraj v Ľupči nastal hlad. Mreli najmä deti. Matky sa vybrali k Ľubici prosiť o chlieb. Ľubica vraj prosiace matky surovo okríkla: "Practe sa mi z očí, žobrač! Čo si vy myslíte, že mne chlieb padá rovno z neba? A čo je v sypárni, to ja mám komu dať!" - a pred očami žien začala chlieb a zbožie pohadzovať sviniam.
Ženy ju prekliali. A keď Ľubka umrela, dali na rohu ľupčianskej radnice vytesať ženskú hlavu so svinskými ušami.
ďalšie zaujímavé povest z Liptova
|